Bábätko nosením nikdy nepokazíte a nevychováte z neho narcistu len preto, lebo mu pozornosťou poskytujete pocit bezpečia a posilňujete vzájomný vzťah. Naopak, benefity, ktoré mu dávate, využije aj v dospelosti.
Napriek tomu, že ste neraz počuli názor, že ak budete držať dieťa v náručí, rozmaznáte ho, nie je to pravda. Tým, že reagujete na jeho plač, upokojujete ho, keď je rozrušené, venujete mu pozornosť, nemôžete ho rozmaznať ani pokaziť. Práve naopak, ak doprajete bábätkám citlivú, vnímavú starostlivosť, vyrastú v samostatné a schopné batoľatá a neskôr aj deti a dospelých.
Pozornosťou nemôžete deti pokaziť
Potvrdzujú to vedecké výskumy, ktoré poukazujú na to, že ak budete láskavými rodičmi, ktorí reagujú na potreby svojho bábätka, dieťa vyrastie na odolnejšieho a menej vystresovaného dospelého. Vo svojej štúdii vedci sledovali matky a ich náklonnosť a vrelý vzťah ku svojim malým deťom, ktoré mali vtedy 8 mesiacov. Dohromady išlo o 500 detí. 10 % matiek označili psychológovia ako chladné, 85 % spĺňalo štandardný prístup a zvyšok mám bol až trochu prehnane horlivých. Vedci však upozorňujú, že tým, že štúdia sledovala bábätká až do dospelosti, ak závery sa robili vtedajšou optikou. To, čo vtedy označili za prílišné pripútanie by sme dnes mohli nazvať štandardom.
Výsledky preukázali, že keď si deti užívali pozornosť svojich mám v dostatočnej miere, mali v dospelosti nižšiu úroveň stresu, no najmä pociťovali menej úzkosti. Zaujímavé bolo, že výsledky zostávali rovnaké aj keď vedci zohľadnili socioekonomický status rodičov a vzdelanie účastníkov.
Z celej štúdie by sme si mali odniesť fakt, že aj veľmi ranné skúsenosti dieťaťa dokážu zásadne ovplyvniť jeho zdravotný stav v dospelosti a ako zásadné je budovať si s deťmi silný vzťah.
Prichádza ďalšia generácia rozmaznaných detí
Ak sa posunieme niekoľko rokov dopredu, otázka „pokazených“ detí sa premieta do hodnotenia celej generácie. „Ach, tá dnešná mládež! Rozmaznaná! Zaslúžili by si pár na zadok! To my by sme si nikdy nemohli dovoliť, takéto správanie!,“ rozčuľuje sa generácia rodičov. Lenže generácia ich rodičov mala presne rovnaké pocity a pripomienky k správaniu mladých.
Populárny spisovateľ Alfie Kohn vo svojej knihe Mýtus rozmaznaného dieťaťa popisuje, že každá generácia vníma tú novú podobne. Mladí ľudia sú z pohľadu starších dospelých narcistickí, egocentrickí, rozmaznaní. Podľa neho tieto zovšeobecnenia však viac odrážajú pohľad osoby, ktorá zovšeobecňuje. Funguje to však aj opačne, mladí ľudia sú tolerantnejší než ich rodičia a zároveň odhodlaní urobiť svet lepším miestom.
Autor tvrdí, že problém nie je v deťoch, ale v tzv. tradíciách, z ktorých vychádza staršia generácia. Tá chce, aby deti poslúchali. Pozitívny vzťah k deťom by mal byť podmienený tým, ako deti poslúchajú a nie založený na bezpodmienečnej láske. Predchádzajúca generácia tiež verí, že úspech nie je určený pre všetkých a život má byť tvrdý, aby deti vycvičil (zlomil) a ony sa naučili poslušnosti.
Kohn tiež analyzuje viaceré štúdie, ktoré prinášajú dôkazy o výhodách prísneho rodičovstva, telesných trestov a tvrdej výchovnej ruky. Tvrdí, že viaceré z týchto hypotéz sa šíria bez starostlivého skúmania, pretože verejnosť chce vidieť svoje vlastné predsudky ako opodstatnené. Podľa neho tak rodičia môžu skončiť s tým, že neberú do úvahy rozsiahly výskum, ktorý dokazuje, že bezpodmienečná láska, pozitívny vlastný príklad a spolupráca s deťmi namiesto ich ovládania je to, čo ich pripraví do života najlepšie.