Taliani sú inšpiratívni a úžasní národ. Dali svetu umenie, módu, gastronómiu. A tiež nás naučili, čo je bunga bunga, ale o tom inokedy.
Florencia je prekrásna, voňavá, vábivá, podmanivá. Taliani na uliciach sú úžasní. Stoja pred obchodmi, v ruke telefón a hučia do neho. Neviem čo, ale určite niečo mega dôležité, podľa toho, ako sa tvária, gestikulujú a aký dôraz vkladajú do každého slova. Sú krásni, lebo to je to, na čom im asi najviac záleží. Hlavne, nech dobre vyzerajú, to ostatné je už jedno.
Nezáleží na tom, že bývajú v domoch zo 16. storočia, že sa im steny rozpadávajú, že vešajú veci na ulici z balkóna na balkón susedov. Je to taká hipsterská romantika. Bratislavčan sa nestíha čudovať. Kde je zateplenie, kde sú plastové okná, preboha, kde sú pípače do obytných domov alebo fotobunky? Na tú bielizeň nemajú sušičky?
Ale dobre vyzerajú a sú neskutočne šarmantní, tí Taliani. Každý má na sebe nejakú brutál drahú mega taliansku značku, buď košeľu alebo tričko, golierik zdvihnutý, zlatá retiazka, poodhalená hruď. Žiadne pivné pupky. Tiež som chcel zapadnúť, tak sme išli také tričko kúpiť. Uhm, dávno som nezažil taký trapas. To oblečenie má len jeden strih, slim fit. Asi preto tak vyzerajú, že sú slim a fit. Takže keď som si ho na seba obliekol, cítil som sa ako obtiahnutá jaternica. Mladá len ťažko zadržiavala smiech, podobne ako ostatní, ktorí v obchode boli a videli ma. Predavačka nevedela, ako sa má tváriť.
Taliani a ich slim fit nie je pre slovenských chlapcov
Zaliezol som späť do kabínky a pokúšal sa stiahnuť ten hnusný slim fit zo seba. Išlo to veľmi pomaly. Začal som sa potiť. Ťahal som hore, ale zaseklo sa to úplne. Zúfalosť narastala. Mladá pred kabínkou začala strácať trpezlivosť. Predavačka sa niekoľko krát spýtala, či potrebujem pomôcť. No čo myslíš?
Stál som tam úplne zúfalo, zaseknutý s rukami hore, tričko prekrývajúce tvár, ale odhaľujúce moje previsnuté brucho a hruď.“
Rozhodol som sa potichu zavolať mladú. Cítil som, ako sa mi pot leje dolu chrbtom. Mladá nič. Zakričal som hlasnejšie. Zase nič. Prišla predavačka, spýtala sa opäť, či niečo nepotrebujem. No, áno. Dostať sa zo železného zovretia trička. Nonšalantne som však odpovedal: „No problema, signorina.“
Kde je preboha strčená mladá? Ťahal som a ťahal, ale tričko sa na vlhkom tele posunulo len o milimeter. Naštval som sa a trhol opäť. Švíky zapraskali a mal som pocit, že to bolo počuť v celom obchode. To ticho tam sa dalo krájať. Trhol som ešte raz a povolilo! Vytiahol som tú hnusobu hore, vyvliekol ruky a cítil som sa ako víťaz. Vyvesil som tričko, nech sa trochu vyvetrá a hľadal stopy zločinu. Nič som nenašiel, tak som si obliekol to svoje príjemné. Objalo ma nežnejšie ako mladá. Nikdy ho nevymením.
Roztopaš ženy, kým muž bojuje
Vyšiel som z kabínky, v ruke držal inkriminované oblečenie a zo všetkých síl som sa snažil tváriť ľahostajne a nezúčastnene. Išiel som rovno k vešiakom a tričko zavesil. Potom som vešiaky premiešal. Pre istotu. Úplne som stratil chuť nakupovať. Kde je vlastne mladá? Rozhliadol som sa po obchode. Točila sa pred zrkadlom a za povzbudzovania predavačky zvažovala kúpu šiat. Lenže akých! Také mala moja babka vo Valči! Zahaľovali ju až po zem, také hrozne hippies, široké a strašne farebné. To nemyslí vážne. Už len nech si napichne kvety do vlasov a ide behať bosá po lúke.
Podišiel som k nej a zatváril sa otrávene. Poďme preč. Mladá zbadala môj výraz tváre, usmiala sa na predavačku, tá jej úsmev opätovala a obe podišli k pokladni. No skvelé. Chcel som byť za sexi Taliana a odchádzam s bosonohou lesanou hipisáčkou. Poďme radšej niečo zjesť.
Značková kabelka za pár eur, jasné, že pravá
Vyšli sme na ulicu. Na mladú hneď zvolal nejaký Talian, ale taký ešte tmavší. Taký, že úplne čokoládový. Taký africký Talian. Roztiahol tvár do širokého úsmevu, toľko zubov som naposledy videl na bilboarde Ševčoviča. Aj tento ich mal milión a bielych ako sneh. Mladá sa tiež usmiala, tak som ju vzal za ruku. Aj keď je z nej hipisáčka.
Africký Talian k nám priskočil a ani neviem odkiaľ, zrazu vytiahol štyri kabelky. Všetky značkové, samozrejme. Gucci, Louis Vuitton, Hermes. Ku každej mal aj certifikát pravosti, samozrejme.
Keď sa mladá so záujmom pristavila a spýtala sa na cenu, myslel som, ma šľak trafí.“
Pevne som stisol jej ruku v mojej dlani a ťahal som ju preč. Myslím, že na dnes nakupovania stačilo. A ešte dôležitejšie, som hladný.
Prechádzame sa po meste, mladá sa nadchýna architektúrou, atmosférou, hlukom ulíc. Ja očami vyhľadávam jedlo. Kľudne aj nejaký langoš alebo hotdog. Nevidím nič a keď sa mi začne rozplývať vidina jedla, automaticky mi začne stúpať hladina kortizolu. Pociťujem až existenčný stres a strach ako mávali moji predkovia. Nedostupnosť jedla rovná sa istá smrť. Po chvíli chodenia cítim slabosť. Z hladu. Začnem ťahať nohy za sebou, až si to mladá všimne. Vzdychne a poznamená, že by sme si mohli niekam sadnúť. Konečne pochopila.
Už sa nerozhliadame po pamätihodnostiach. Aj tak sú to len staré ošarpané budovy, pred ktorými sa tlačia húfy turistov. Ďakujem, nechcem sa medzi nich miešať a v tlačenici si obzerať nejaké staré múry, z ktorých mi tak akurát omietka padne do oka. Navyše je teplo, všetci sa potia a ja potenie neznášam. Ani u seba, ani u iných.
Poďme si sadnúť do polovičnej reštiky
Po chvíli sa už vlečieme obaja a jastríme očami po reštike. Hentam je veľa turistov a žiadni domáci Taliani. Tam zase nejaký unudený čašník s cigaretou v ústach. Tuto nie je voľný stôl. Myslím už len na jedno. Potrebujem sa najesť. Nemusím ani ochutnať talianske jedlo, zjem aj vyprážaný rezeň. Čím viac na jedlo myslím, tým viac sa mi vzďaľuje.
Zašli sme do bočnej uličky. Zabočili doľava. Ešte raz. Potom doprava. Stratili sme sa z hlavnej „avenue“, aj hluk utíchol, zahalil nás príjemný tieň. Išli sme ešte kúsok a zrazu sa pred nami vynorila oáza. Maličká mini reštaurácia, v zapadnutej mini uličke. Taká bola malá, že pred vchodom mala len tri stoly zrezané na polovicu, takže mali len dve nohy. Nad stolmi boli podobne na polovicu zrezané slnečníky. Ku každému stolu boli prisunuté len dve stoličky. Všetko bolo také mini a štýlové, že sme si s uspokojením sadli.
Vedľa pri stole sedeli Taliani, čo bolo dobré znamenie. Prišiel mladý sympatický čašník, priniesol dva poháre, džbán vody a malý košík s chlebom. Bolo nám krásne. Potom sme si objednali, fľašu vína, predjedlo, polievku, mäso a šaláty. Veď hlad má veľké oči. Ani sa nám to na ten maličký stolík nezmestilo. Nádhernú atmosféru, chutný obed a výborné víno nič nepokazilo. Dokonca ani účet na skoro 180 eur. Oh mio Dio!