Moje dieťa začalo klamať. Čo teraz?  

400

To, že deti budú raz klamať, je vývojovo normálne a odborníci klamstvo detí považujú za dôležitý znak vývoja iných poznávacích schopností. Naša reakcia môže pribúdanie klamstiev spomaliť alebo podporiť.

To, ako na klamstvo dieťaťa zareagujeme, môže posilniť náš vzťah a podporiť rast vzájomnej dôvery alebo ukázať dieťaťu, že je to pohodlný spôsob ako sa dostať z problémov. V tom druhom prípade sa nenaučia prevziať zodpovednosť za svoje činy, poučiť sa zo zlých rozhodnutí, keďže sa nezdôveria dospelému, ktorý by ich dokázal previesť nepríjemnou situáciou.

Klamstvo malých detí je veľkým znakom pokroku

Deti začínajú klamať v predškolskom veku, približne medzi druhým a štvrtým rokom. Ich prvé pokusy o lož vás síce môžu znepokojiť, ale z vývojového hľadiska sa, podľa odborníkov, naozaj nemusíte obávať. Tí radia brať to jednoducho ako znak, že malé dieťa získalo novú zručnosť, schopnosť odhadnúť, čo si myslia alebo čo cítia iní. Táto schopnosť sa spája s empatiou, spoluprácou a pochopením pre druhých.

Dieťa si musí vedieť predstaviť inú realitu, než je tá, ktorá sa skutočne stala a dokázať ju predať dospelému a navyše skúsenému jedincovi. Navyše, dieťa potrebuje veľkú guráž, bohatú fantáziu a pevné presvedčenie, že lož zaberie.

Vekom sa klamstvá zlepšujú

Vývoj schopnosti klamať sledovali vedci už mnohokrát. Zaujímavá je napríklad istá štúdia, ktorá sa zamerala na to, čím sa deti pri klamaní najčastejšie prezradia. Do pokusu pozvali deti vo veku od 3 do 7 rokov. Staršie deti už dokážu klamať tak, že ich nemusíme odhaliť. Vedci dali deťom za chrbát hračku a povedali im, aby sa na ňu nepozreli. Takmer všetky sa pozreli a takmer všetky o tom klamali. Zaujímavé bolo, že malí klamári do 5 rokov sa pri klamstve tvárili veľmi vážne, ale odhalilo ich, že hračku pomenovali menom. U starších polovica predstierala, že nevie o čom sa bavia a druhá tiež náhodne spomenula meno hračky.

Zvyšujúci sa vek znamená aj lepšiu schopnosť lož udržať.

Najšikovnejší a najúspešnejší klamári sú tínedžeri. Často majú pocit, že klamstvo je najjednoduchší spôsob ako vyhovieť požiadavkám rodičov, učiteľov, priateľov. Nerobia to so zlým úmyslom, ale keď vidia, že im to prechádza, je to u nich skôr zvyk. Niekedy sa však môžu snažiť klamstvom zakryť vážny problém. Napríklad ak skúšajú fajčenie, alkohol, drogy, budú klamať o tom, kde a s kým boli vonku. Majú obavy, že ak by povedali pravdu, dostali by sa do vážnych problémov. 

Klamú aj dospelí, čo si budeme klamať. Dôvody sú rôzne, niekedy pre dobro druhého, pre ochranu citov, pre pokoj v rodine. Inokedy sú dôvody závažnejšie. V istej štúdii sa ku lži v priebehu posledných 24 hodín priznalo až 40% dospelých.

Viac počúvajme a menej poučujme

Všetky deti chcú tešiť svojich rodičov a robiť tie správne veci. Potrebujú však aj priestor na to, aby mohli robiť chyby. Buďme im v takých chvíľach oporou a podporujme ich v zdôverovaní sa: „Viem, že sa to môže niekedy stať. Chcel/a by si mi tom povedať viac?“ Porozprávajte sa o tom, čo sa dieťa naučilo a čo by urobilo nabudúce inak. Nemusíme za deti nič vyriešiť. Mali by sme len stáť po ich boku a uistiť ich, že majú priestor na to, aby prišli na to, čo robiť samy.

Zdôraznime prínos priznania

Ak vidíme, že dieťa má výčitky svedomia, zvážme zmiernenie následkov.

  Ukážme dieťaťu, že nejde o to, čo sa vlastne stalo, ale problém je klamstvo. To je najzávažnejšia vec, ktorú riešime a na ktorej nám záleží. Klamstvo stojí nad všetkým. „Nemáš problém preto, lebo si si nespravil úlohu do školy, ale preto, lebo si o tom klamal.“ Tak ako je klamstvo najhorším prečinom, je čestnosť najvyššou cnosťou.

Ak sa dieťa prizná, pokúsme sa ovládnuť prejav svojich emócií a uvedomiť si, že nám hovorí pravdu, čo je to najdôležitejšie. Čím viac budú deti veriť tomu, že so cťou unesieme pravdu, tým viac budú veriť sebe, že nám ju môžu zveriť. Ocenia, ak uznáme, že to chcelo veľa odvahy, prísť s pravdou.

Zaveďme menej pravidiel, ale neohýbajme ich

Deti sa budú častejšie uchyľovať ku klamstvám, ak považujú naše pravidlá za neférové alebo zbytočné. Také sú napríklad pravidlá osobného vkusu – o obliekaní, hudbe a jej hlasitosti, účese, čo robia so svojou izbou. Naopak, ak vnímajú stanovené pravidlá ako spravodlivé a nutné, je väčšia šanca, že sa nimi budú riadiť. Ide najmä o pravidlá týkajúce sa zdravia – pitie, drogy, bitky, nadávky. Nechajme im preto nejakú mieru slobody a otvorme možnosť rozhodovať o niektorých záležitostiach. Budú klamať, ale nie tak často a nie o zásadných veciach.  

S tým súvisí aj rešpekt k ich súkromiu. Tým, že im necháme priestor realizovať sa vo svojej izbe, im dávame najavo, že chápeme, že majú aj život mimo našej domácnosti a že im dôverujeme. V istom veku si zabezpečia súkromie, s nami alebo bez nás.

Chápme tlak rovesníkov

Všetky deti túžia zapadnúť do kolektívu. Tlak na to byť členom svorky je veľmi silný. Je to dané evolučne, pretože samota znamená vystavenie sa na milosť a nemilosť predátorom, takmer istú smrť. A podobné pocity majú aj deti v tínedžerskom veku.

Byť mimo kolektívu je ako nebyť vôbec. Kvôli tejto hrozbe môžu naše deti robiť veci, na ktoré nie sú pyšné. Musia sa síce naučiť odolať tlaku a hovoriť „nie“, ale v citlivom tínedžerskom veku to nejde ľahko. Ako rodičia by sme to mali pochopiť a napríklad sa podeliť o príbehy, kedy sme my sami boli pod podobným tlakom. Deti by mali vedieť, že ak k nám budú úprimné, neublíži im to.

Vždy im dajme možnosť spraviť správne rozhodnutie a povedať pravdu. Možno chcú, ale v danej chvíli to jednoducho nejde. Nestavajme im pasce, do ktorých by sa chytili a cítili by sa ponížene. Hanba ešte nikoho nemotivovala k odhaleniu pravdy.

Deti robia len to, čo im dáva zmysel. Nechcú nás sklamať. Nikdy neurobia niečo zlé len preto, lebo chcú robiť zlobu. Ich správanie je vždy reakcia na nejakú potrebu. Tá potreba je reálna, aj keď ich správanie môže byť všelijaké. Počúvajme preto svoje deti pozorne, pokúsme sa pochopiť, čo cítia a potom reagujme.