Ak chceme, aby si deti poradili s prejavmi svojich emócií, mali by sme sa stať ich emocionálnymi koučmi a v troch krokoch to spoločne zvládneme.
Nikto z nás sa nenarodil s nadhľadom zenového veľmajstra, aby dokázal zvládať náročné negatívne emócie. Mnohí to dokonca nevieme ani v dospelom veku, ale akosi automaticky to očakávame od detí. Lenže aj im chvíľu potrvá, kým sa to naučia. Zatiaľ nemajú dostatočnú slovnú zásobu, aby opísali, čo cítia a aby pochopili, čo sa s ich maličkými telíčkami v mnohých momentoch deje. Čistá frustrácia z toho celého môže spôsobiť, že ak si nebudú vedieť so svojimi emóciami poradiť, veľmi ľahko ich premôžu.
Je preto úlohou nás, rodičov, previesť ich svetom emócií, naučiť ich pochopiť ho a podporovať v nich schopnosť poradiť si s ich prejavmi zdravým a akceptovateľným spôsobom.
Ako sa stať emocionálnym koučom dieťaťa
Najdôležitejšie je, aby deti vedeli, že mať akékoľvek pocity, pozitívne, negatívne i neutrálne je v poriadku. Žiadne pocity nie sú zlé, všetky sú v poriadku a prirodzené, že ich pociťujeme. To, čo sa musíme naučiť zvládať, sú prejavy našich pocitov, teda ako s nimi zaobchádzame. Cieľom nás, rodičov, by malo byť naučiť deti, aby dokázali prejavy svojich emócií vyjadriť tak, aby neublížili svojim blízkym, rodine, priateľom.
Prečo by sme to mali deti naučiť?
Keď dokážu regulovať svoje emocionálne reakcie, stávajú sa odolnejšie voči každodennému stresu, budú schopné budovať a udržať zdravé vzťahy, posilní sa ich schopnosť sústrediť sa a učiť sa.
John Gottman, profesor psychológie na Washingtonskej univerzite sa venuje výskumu rodiny vyše 30 rokov a vo svojej knihe Vychovávame emocionálne inteligentné dieťa uvádza 5 krokov k tomu, aby sme dokázali zastať úlohu emocionálnych koučov našich detí.
- Mali by sme si uvedomiť emócie, ktoré dieťa prežíva
- Prejav detských emócií by sme mali využiť na priblíženie sa k dieťaťu a učenie
- Mali by sme počúvať a uznať jeho emócie
- Dôležité je pomenovať ich tak, aby nám dieťa rozumelo
- Mali by sme pomôcť dieťaťu nájsť vhodný spôsob riešenia situácie
3 kroky k ovládnutiu prejavov emócií
1. krok – Uznajme a pomenujme pocity detí a ich emócie
Na to, aby sme dokázali uznať a pomenovať emócie detí, musíme prejaviť vlastnú empatiu. Pomocou nej sa môžeme vcítiť do dieťaťa a pochopiť, čo cíti a ako mu je.
Predstavte si situáciu, že vyzdvihujete dieťa z denného tábora. Dnes nemalo dobrý deň, kamarát/ka sa s ním nehrala a keď vás uvidí, hneď zavelí, aby ste rýchlo odišli a vzali ho na zmrzlinu. Vy to, samozrejme, neurobíte a dieťa nechá voľný priebeh svojmu prežívaniu. Plače, kričí, možno sa hodí na zem.
Prichádza vaša chvíľa, úloha emocionálneho kouča. Pomôžete dieťaťu identifikovať a pomenovať jeho pocity. „Vidím, že sa hneváš a niečo ťa zrejme veľmi frustruje. Ešte cítiš niečo viac?“ Dieťa zrejme odpovie, že sa tiež hnevá na vás, lebo nesedíte v cukrárni. Môžete reagovať, že tomu rozmiete, že sa vám navyše zdá, že syn/dcéra je z toho celého smutná.
Dieťa vidí, že mu rozumiete a dostáva váš odkaz, že je v poriadku, že sa cíti tak ako sa cíti, nech je to akýkoľvek veľký balík negatívnych emócií.
2. krok – Vyriešme správanie
Teraz by ste mali dieťaťu ukázať svoje hranice, ktorých sa pevne držíte. Naučia sa, ako sa pohybovať v tomto rozmedzí, čo robiť a čo je už za hranicou vašej ochoty akceptovať. Podľa toho, čo dieťa robilo, či kričalo, niekoho udrelo, niečo zahodilo, môžete reagovať a rozhodnúť o treste alebo prirodzených dôsledkoch, ktoré mienite uplatniť.
3. krok – Vyriešme problém
Máme priestor na to, aby sme dieťa naučili, ako v budúcnosti postupovať inak. Našim cieľom je dostať sa k jadru problému, pretože doposiaľ sme sa zaoberali len vonkajšími prejavmi. Ak máme dôveru dieťaťa, zrejme sa nám otvorí a porozpráva o tom, ako sa s kamarátom/tkou nezhodli, prečo, čo urobili a ako celá situácia prebiehala.
Opäť sa budeme snažiť empaticky pochopiť situáciu, popisovať emócie, ktoré v nej vidíme. Možno frustráciu, nepochopenie, hnev, zlosť. Nebudeme dieťaťu hovoriť, ako by sa malo cítiť. „Dúfam, že sa hanbíš za to, že si Miškovi schoval/a tašku!“ Vtedy by sa dieťa odpojilo od svojho prežívania a nedôverovalo svojim pocitom. Našim cieľom je naopak, pomenovať prežívanie a emócie, ktoré sa vynárajú.
Pri hľadaní odpovede na otázku: „Ako by si to urobil/a nabudúce inak?“, necháme dieťa, aby prišlo s nápadmi, nebudeme mu vnucovať svoje riešenia. Je väčšia šanca, že to aj tak v budúcnosti skúsi spraviť, ak nápad prišiel od neho.