Deti učíme rešpektovať okolie. A čo rešpekt s sebe?

451

Dieťa, ktoré pozná svoju hodnotu, dokáže čeliť životným výzvam. Bude vedieť nadväzovať kvalitné vzťahy, udrží si mentálne zdravie a dosiahne úspech. Ako ho naučiť rešpekt k sebe?

Hana dostala štvorku. Neudržala slzy a rozplakala sa. Teraz sa zaradila k „zlým žiakom“, kamarátka Marcela sa s ňou už nebude baviť a rodičom pripravila ďalšie sklamanie. Nestojí za nič. Na základe tohto neúspechu sama seba ponížila a uprela si akúkoľvek hodnotu.

Dieťa musí poznať svoju hodnotu na to, aby bolo šťastné a úspešné. A v tom môžeme my rodičia deťom veľmi pomôcť. Nepodporujme ich len v sebavedomí, teda aby si verili, boli si isté svojimi schopnosťami, kvalitami a úsudkom, ale pestujme v nich aj rešpekt voči sebe, hrdosť a sebadôveru.

Zlyhanie nesvedčí o charaktere

 Mali by sme ich v tom utvrdiť, aby neuverili niekomu inému, kto sa ich bude snažiť presvedčiť o opaku. Aby nepochybovali o sebe, keď im cudzí človek alebo rovesník bude hovoriť, že sú hlúpe, neschopné, pomalé alebo keď sa im veci nepodaria tak, ako si predstavovali. A ak sa tak stane, aby prišli za nami. U nás budú hľadať potvrdenie alebo vyvrátenie toho, čo im hovorí svet.

 Niekedy ich to navždy zmení.

Naučme deti ako prijať úspech i neúspech

Jedna z najdôležitejších vecí, ktoré môžeme svoje dieťa naučiť je, že jeho hodnota sa neodvíja od toho, čo dosiahlo. Jeho hodnota nezávisí na známke, ktorú donieslo domov, na vyhratom alebo prehratom zápase, na počte trofejí. Takýto úspech je spojený so snahou, s disciplínou, v športe so zmyslom pre férovosť.

Oddeľme preto charakter dieťaťa od úspechu, aby nepodľahlo pocitu, že ten, kto vyhrá, môže všetko. Je to lepšie pre budovanie seba úcty a vnímanie zlyhaní ako príležitostí niečo sa naučiť.

Dieťa by sa malo naučiť, že neúspech je dôležitý prvok učenia sa, nie koniec nejakej cesty. Zlyhanie neznamená, že sú v niečom naozaj slabí, ale je to krok na ceste k ďalšiemu zlepšovaniu. Chyba je úplne normálna a bežná vec, nad ktorou sa zvyčajne zamýšľame, analyzujeme príčinu a snažíme sa nájsť riešenie ako sa jej v budúcnosti vyhnúť.

Ako rodičia môžeme dieťaťu ukázať empatiu, ale neznižovať ho, ani ho nezahrabať pod koberec. Zlyhanie je veľmi ťažký pocit a keď dieťaťu povieme, aby sa na to „vykašľalo“ alebo „hodilo to za hlavu“, nepomôžeme mu. Áno, v konečnom dôsledku sa pohne ďalej, ale kým to dokáže, pomôže mu, ak bude vedieť, že jeho rodičia vedia ako sa cíti.

Buďme objektívni s vlastným rešpektom k sebe

Aj tu platí, že ako rodičia by sme mali ísť príkladom. Ako berieme seba a hovoríme o sebe a ako to celé dieťa vníma? Ukazujeme mu, že sa dokážeme vyhrabať z ťažkej situácie, že si veríme a ako sa nám darí napĺňať svoje ciele?

Byť objektívny voči vlastnému dieťaťu je veľmi ťažké. Ale pre jeho osobný rozvoj je veľmi dôležité, aby sme sa naučili urobiť krok späť a dovolili mu zlyhať a vyrovnať sa s tým. Ak nás bude potrebovať, sme tu. Keď sa však budeme snažiť jeho problémy vyriešiť za neho, neskôr sa nám zasahovanie do jeho života môže vypomstiť.

 Ak chceme, aby deti pochopili, že neúspech je objektívnou lekciou, nie osobnou chybou, potom musí byť objektivita na prvom mieste.

Dieťa je najdôležitejšie v jeho živote

Ukážme dieťaťu, že je tá najdôležitejšia osoba v ich živote. Tak veľmi sa sústredíme na to, aby sme deti naučili podeliť sa, ustúpiť, zvažovať city druhých, že zabúdame na to, že najprv by mali uspokojiť vlastné potreby, až potom zvážiť potreby iných. Je to základný rešpekt k sebe. Je to podobné ako v lietadle. Najprv si kyslíkový prístroj nasadí mama a až potom pomôže svojmu dieťaťu.

 Niekedy sa takýto prístup môže zdať sebecký, ale pomôcť druhému dokážeme lepšie vtedy, keď sme sami v pohode. Príkladom je, keď príde na návštevu rovesník nášho dieťaťa a vopred sme odložili preč hračky, ktoré náš syn či dcéra nechce požičiavať. Takto dieťaťu ukazujeme, že je v poriadku postarať sa najprv o jeho potreby (nemusí požičať hračku) a až potom o potreby druhého (ponúknuť výber iných hračiek).

Naučme dieťa o hraniciach a ochrane jeho fyzického a emocionálneho zdravia. Dieťa by malo vedieť, že nikto nemôže ohroziť jeho bezpečnosť. Ak druhý človek urobí alebo povie niečo, čo dieťaťu ublíži, malo by sa vedieť zdôveriť dospelému, ktorému dôveruje.