Schopnosť počúvať, rozprávať, rozdeliť sa, empatia je niekoľko zo zručností, ktoré pomôžu deťom nájsť a udržať si priateľov. To všetko ich môžeme naučiť my, rodičia.
Niektoré deti sú prirodzene extrovertné, sebavedomé, ľahko sa dajú do reči s cudzími ľuďmi a bez problémov budujú okruh priateľov. Iné sú utiahnuté, tiché, schovávajú sa za mamou a nedokážu sa s neznámym človekom ani porozprávať, tobôž ho osloviť. Väčšina detí je niekde medzi týmito hraničnými extrémami.
Ako rodičia sledujeme prvé krôčiky našich detí v socializácii a dúfame, že dcéra alebo syn budú schopní nájsť jedného, dvoch priateľov a možno si vytvoriť okruh kamarátov. Zároveň sa obávame, že sa im to nemusí podariť a oni sa ocitnú na okraji, kde hrozí výsmech, provokácie, šikanovanie.
Keď si deti nájdu prvých kamarátov, rýchlo sa začínajú učiť prvé sociálne zručnosti, ako ustáť urážku, vyriešiť nedorozumenie, povedať svoj názor. Spoznávajú vonkajšie prejavy emócií, učia sa pochopiť gestá a mimiku, dostávajú základy neverbálnej komunikácie.
Čím sú staršie, tým väčšiu dynamiku vzťahov, aj priateľstva, zažívajú.“
Odchod zo škôlky môže znamenať, že nechali za sebou prvé malé priateľstvá (a možno lásky). V novom prostredí v škole napríklad zistia, že ich beh už tak nebaví a pridajú sa ku skupine, ktorá chodí na bojové umenie alebo naopak, kamarát si nájde inú partiu a naše deti zostávajú samy.
Prvé znaky, že dieťa si nedokáže nájsť priateľov
Odborníci tvrdia, že tému vôbec nemusíme riešiť, pokiaľ má naše dieťa jedného, dvoch kamarátov. Spozornieť by sme však mali už u malých troj, štvorročných detí, ktorých počet priateľov je nula. Ďalším znamením je, ak od učiteľov, vychovávateľov, trénerov dostaneme spätnú väzbu, že dcéra alebo syn trávi všetok čas osamote alebo ju/ho kolektív odmieta. Ďalším varovným signálom je, že dieťa nemá potrebné sociálne zručnosti, ako napríklad nedokáže sa podeliť, zapojiť sa do diania, vypýtať si povolenie, počkať, kým príde na neho rad.
Keď si domnienku potvrdíme, môžeme spraviť jednu zásadnú chybu.
Budeme sa snažiť rýchlo dieťaťu pomôcť a iniciatívne sa aktivizovať v jeho sociálnom živote.“
To však nemusí vypáliť najlepšie, pretože dieťa môže náš nápad pochopiť v zmysle, že podceňujeme jeho schopnosti a kompetentnosť. Namiesto toho by sme si mali radšej s ním sadnúť a otvorene sa porozprávať o tom, čo pre neho priateľstvo znamená, ako byť dobrým kamarátom, ako si ono vyberá priateľov, s kým má spoločné záujmy.
Podporujme socializáciu dieťaťa od útleho veku
Pomôcť rozvíjať sociálne zručnosti môžeme už od batoliat. Doprajme im možnosť spoznávať nových ľudí, nech využijú príležitosť pobudnúť s neznámymi a zapojiť sa s nimi do rôznych činností. Platí to aj keď deti trochu vyrastú, podporme ich záujem o rôzne aktivity, krúžky, tréningy. Tým, že sa stretnú s deťmi s podobnými záujmami, naučia sa ako začínajú priateľstvá.
Okrem socializácie je to aj skvelá príležitosť zistiť viac o záujmoch nášho dieťaťa a podporiť to, čo ho baví, či už je to futbal, klavír alebo knihy. Pri akejkoľvek aktivite, ktorej sa naše dieťa zúčastňuje, nájdime príležitosť pochváliť ho, keď uvidíme, že je priateľské a dokáže sa baviť s inými deťmi. Posilníme tak jeho sebavedomie a sociálne zručnosti a bude môcť rozvíjať pevné vzťahy s kamarátmi.
Dieťa potrebuje zvládnuť niekoľko sociálnych zručností
Jedna z najdôležitejších sociálnych zručností je schopnosť zistiť, kto by mohol byť dobrým priateľom. Dieťa by mali nájsť niekoho, kto ho bude akceptovať, považovať za rovnocenného, mať s ním podobné záujmy. Niekedy sa dieťa túži pridať k populárnej skupinke a vzápätí zistí, že tam nie je vítané. Takýto vzťah je však jednostranný, iba naše dieťa do neho investuje. Preto odborníci radia skôr ho podporiť v tom, aby našlo svoje spriaznené duše, ktoré ich srdečne privítajú. A pokojne to môže byť jeden, dvaja kamaráti.
70 až 93 % komunikácie tvorí neverbálna komunikácia. Priateľstvo prejavujeme tým, že sa usmievame, stojíme v otvorenom postoji vzpriamene, dívame sa rovno do očí. Povedzme dieťaťu o týchto znakoch a podporme ho napríklad v tom, aby sa priateľsky usmievalo, keď začína konverzáciu s potenciálnym kamarátom.
Naučme ho umenie rozprávať o sebe a o druhých
Deti (aj dospelí) radi rozprávajú o sebe. Skúsme dieťaťu navrhnúť, aby vymyslelo rôzne otázky, ktoré by sa mohlo potenciálnych kamarátov spýtať. Napríklad: „Rád/rada športuješ?“ „S čím sa najradšej hráš?“ „Aký predmet ťa baví?“ „Koľko máš súrodencov?“ Môžete sa zahrať, že ste priatelia a vyskúšať si takéto otázky a odpovede. Dieťa sa zároveň naučí počúvať, reagovať na povedané a vymýšľať doplnkové dotazy. Tí z nás, ktorí poznajú umenie počúvať a počuť, bývajú veľmi obľúbení, pretože dávajú ľuďom príležitosť podeliť sa o svoje názory, postoje, myšlienky.
Dokázať sa podeliť je veľmi dôležitá sociálna zručnosť a posilňuje priateľstvo. Malé deti potrebujú pomoc, aby sa naučili podeliť sa o rôzne predmety, svoje hračky či knihy. Čím sú staršie, mohli by sa naučiť podeliť aj o informácie o sebe, ktoré nemusia vyznievať v ich prospech, ale pomáhajú ostatným spoznať ich. Hovoriť o sebe však neznamená chváliť sa. Naučme deti rozprávať o sebe tak, aby ich ostatní spoznali bližšie, ale pripomeňme im, nech sa aj ony pýtajú druhých a počúvajú, čo hovoria.
Pomôžme mu zvládať prejavy svojich emócií
Ak sa spýtame detí, ktorí rovesníci sa im páčia najviac a ktorí sa im nepáčia vôbec, prípadne ich úplne odmietajú, zistíme, že najhoršie na tom budú deti, ktoré nedokážu ovládať prejavy svojich emócií. Deti, ale aj mnohí dospelí, ktorí prehnane reagujú na negatívne situácie, nám nebývajú príjemní a väčšinou sa im vyhýbame. Preto by sme mali naučiť svoje deti, ako vhodným spôsobom ovládať rôzne prejavy našich, najmä negatívnych, emócií.
Empatia je jedna z najdôležitejších sociálnych zručností a je veľmi náročné ju definovať a naučiť sa ju. Vo všeobecnosti to naša schopnosť vycítiť emócie druhých a vcítiť sa do toho, čo si myslia, aké majú motívy konania a ako sa cítia. Byť empatickí je náročné aj pre dospelých.
Mali by sme preto deti zoznámiť so sebauvedomením, seba reguláciou a schopnosťou pozrieť sa na veci z perspektívy iného človeka.“
Deti, ktoré sa utiekajú k dospelým zakaždým, keď im niekto ublíži alebo keď nedokážu vyriešiť svoj problém s rovesníkom potrebujú pomoc pri učení sa ako riešiť svoje vlastné konflikty. Musia sa naučiť ako reagovať na uštipačné komentáre, prehry, obvinenia, vynechanie ich z kolektívu alebo tlak spolužiakov. Pomôžme deťom preskúmať rôzne spôsoby riešenia konfliktov a problémov a naučíme ich tak dôležité zručnosti do života.