Prečo práve ľudia ovládli Zem a nie iné tvory? Vďaka schopnosti podeliť sa a spolupracovať. Vráťme sa k týmto hodnotám a ukážme ich novej generácii.
Bol Medzinárodný deň detí a išla som vyzdvihnúť dcéru do škôlky. Vedela som, že pani učiteľky pripravili deťom zábavné popoludnie a čakala som, že sa domov tak ľahko nedostaneme. Lenže dcéra sa mi uplakaná vrhla do náručia a chcela čo najrýchlejšie odísť.
Keď po pol hodine ovládla prejavy sklamania a frustrácie povedala, že v škôlke mali rôzne súťaže, rozdelili ich do družstiev a musela hrať proti svojim kamarátkam. Priateľky sa museli navzájom snažiť poraziť. V iných hrách sa zase súťažilo, kto bol najrýchlejší, najohybnejší, najšikovnejší. Vždy vyhralo jedno dieťa. Tie ostatné tam stáli, cítili ťažobu prehry a nechápali to. Len im z toho bolo smutno.
Cieľom súťaže je poraziť druhého
Súťaživosť máme tak pevne zasadenú v našej kultúre, že už ju ani nevnímame.
To, ako sa jedinec snaží dosiahnuť cieľ na úkor ostatných sa nám už zdá úplne prirodzené a vôbec sa nad tým nepozastavujeme.
Prispela k tomu aj technologická revolúcia, ktorá podnietila súťaživosť a vystavenie detí vo veľmi nízkom veku súťaživým hrám. Výsledkom je vysoký nárast narcistických charakterov u dnešnej generácie, v porovnaní s tou, ktorá vyrastala medzi rokom 1980 a 1990. Narcistickí ľudia sú takí, ktorí sa nezaujímajú o ostatných a nie sú schopní vytvárať a udržať kvalitnú vzťahy, dôsledkom čoho je nedostatok empatie a neschopnosť socializácie.
Deti k súťaživosti neinklinujú prirodzene
Vedci dokonca tvrdia, že súťaživosť je koncept, ktorému deti do 7 rokov (niekedy aj staršie) vôbec nerozumejú. Preto by sme im takéto hry ani nemali ukazovať.
Predstaviť im koncept víťazov a porazených počas súťaže môže značne narušiť chápanie seba samých a to, ako sa na seba dívajú.
Čo by sme z toho mali?
Nikdy nezabudnem na nesmierne inšpiratívny príbeh, ktorý som čítala pri vyhľadávaní zdrojov pre tento článok. Opisuje istého antropológa, ktorý študoval kultúru a zvyky jedného afrického kmeňa. Keď nadišiel čas, aby sa vráti domov, pozbieral chutné a šťavnaté ovocie, uložil ho do košíka a previazal mašľou. Košík uložil pod strom a zavolal všetky deti kmeňa.
Na zem nakreslil štartovaciu čiaru a povedal deťom, že keď zvolá – bež! – deti sa rozbehnú a kto prvý pribehne k stromu, dostane za odmenu košík ovocia. Skríkol a deti … Nie, nerozbehli sa hneď. Pozreli sa na seba, pochytali sa za ruky a spolu utekali k stromu.
Antropológ bol prekvapený. Spýtal sa detí, prečo bežali spolu, keď niekto z nich mohol vyhrať košík len pre seba. Malé dievčatko sa na neho pozrelo a spýtalo sa: „Ako by jeden z nás mohol byť šťastný, ak sú všetci ostatní smutní?“
Nesúťažiť, spolupracovať
Spolupráca ponúka zaujímavú alternatívu. Každý sa snaží priložiť ruku k dielu, aby sme dosiahli vytúžený cieľ spoločne. Vyhráva každý. Dosiahneme tak úplne iné emócie a výsledky, spokojnosť, rovnosť, produktivitu, priateľskosť.
Hry, v ktorých spolupracujeme, majú spoločné jedno. Sme spolu a snažíme sa dosiahnuť spoločný cieľ. Keď vedci porovnávali hry, v ktorých sa súťaží s tými, v ktorých majú deti možnosť spolupracovať, zistili, že malí predškoláci strácali pri súťažiach nadšenie a po skončení hier sa správali negatívnejšie.
Naopak, pri hrách, kde mali možnosť spolupracovať, nezaznamenali pokles entuziazmu, ani väčšiu mieru negatívneho správania. Výskumy dokonca priamo potvrdzujú vplyv takýchto hier na rozvoj štedrosti, prajnosti detí. Navyše, ak si deti pri hre zvyknú na spoluprácu, príde im prirodzená aj v budúcnosti. Zdá sa, že takáto forma hier im môže dokonca pomôcť pri nadväzovaní kamarátskych vzťahov.
Nemusíme deti zoceľovať
Mnohí z nás rodičov si myslia, že ak naučia deti o výhrach a prehrách v rannom detstve, neskôr im to veľmi pomôže. Lenže opak je pravdou. Vôbec im to nepomôže. Výsledkom je len snaha týchto detí súťažiť s inými, myslieť len na seba, dávať seba a svoje potreby nadovšetko, obetovať kolektívne dobro.
Toto ale deti nepotrebujú. Keď si dávajú prihlášku na školu alebo sa uchádzajú o zamestnanie, nie je cieľom vyhrať nad inými. Tak iba rozosievajú nenávisť k ostatným. Potrebujú sa naučiť veriť v seba a svoje schopnosti, poznať svoju hodnotu bez ohľadu na to, či vyhrajú alebo nie, či ich prijmú alebo nie. Mali by sme sa snažiť o spoluprácu a vedomie vlastnej hodnoty, nie rozširovať okolo seba nenávisť, zlo, pomstu.