Odvaha im umožní plniť si sny, nech sú akékoľvek veľké a prežiť šťastný a spokojný život vo vlastnej réžii.
Keď som videla, ako sa mladá pani učiteľka mojej dcéry postavila za svoje presvedčenie, uvedomila som si, aké šťastie má dieťa, že vidí pred sebou odvážnu ženu, ktorá dokáže vyjadriť svoj názor hrdo, odborne a sebavedomo. Presne takýto ženský vzor som si pre dieťa predstavovala.
Pretože niekde medzi veľkými snami malých dievčat o tom, ako zmenia svet a ukončením školy, sa dozvedajú, aké je ich miesto v spoločnosti, zisťujú, ako veľmi ich spoločnosť škatuľkuje, nálepkuje a súdi, keď nenaplnia jej očakávania. Uvedomia si, že ak chcú zostať v závetrí a bezpečí, musia ubrať zo svojich predstáv. Inak ich spoločnosť bude súdiť, zahanbovať a odmietať.
Maslo na hlave nemá iba spoločnosť
Vedci tvrdia, že už vo veku 6 rokov začínajú malé dievčatá veriť, že nie sú také šikovné a odvážne ako chlapci. Začínajú o sebe pochybovať, čo negatívne ovplyvňuje ich rozhodnutia, životnú dráhu, na ktorú sa vydajú a kariéru, pre ktorú sa rozhodnú. Mnohé z nich sa odkláňajú od vedy a techniky k viac ženským povolaniam.
Lenže nie je to len spoločnosť, ktorá je za tým, že naše dcéry nemajú dosť odvahy a rozhodnosti na to, aby išli za svojimi snami a túžbami. Aj mnohí z nás, rodičov, sa dívame na deti z pohľadu tradícií a stereotypov. Žena bola voľakedy doma, starala sa o rodinu a muž bol ten, čo išiel do sveta a zabezpečoval zdroj príjmu. Je to dnes prekonané?
Dievčatká nemusia byť odvážne
Dievčatá vychovávame inak ako chlapcov. Hlavne pokiaľ ide o odvahu. Výskumy dokazujú, že s dcérami preberáme ich emocionálne prežívanie oveľa viac než so synmi. Keď sa rozprávame s dievčatami, zdôrazňujeme, ako sa cítili, keď ich niečo vydesilo. V rozhovore chlapcami sa však sústreďujeme na to, aby sme ich pochválili za to, ako dokázali svoj strach prekonať. Nehovoriac o tom, že dievčatá dohovárame od podstupovania rizika, kým nad chlapcami, ktorí sa bicyklujú bez toho, aby sa držali, len mávneme rukami s povzdychom: „Ach, chlapci.“
Uvedomujeme si, ako pevne máme zakorenené presvedčenie, že odvaha je znak mužnosti? Aj výraz: „Má gule!“, ktorý tak často používame na označenie niekoho, kto si trúfol, je typicky mužský. Akoby žena, ktorá má gule, nebola dostatočne ženská. Lebo je príliš odvážna, trúfalá, sebavedomá. A tým vyčnieva, možno až prekáža. Nestojí pri sporáku potichu.
Ako vychovať odvážnu dcéru?
Naučme ju ísť do rizika.
Kým si dievčatká na ihrisku pečú koláčiky z piesku, chlapcov zachraňujeme zo stromov, na ktoré vyliezli. Vďaka tomu si budúci muži trénujú psychickú toleranciu voči riziku, posilňujú odolnosť.
Keď chlapcom niečo nevyjde podľa predstáv (a napríklad sa zrania), dokážu sa z toho rýchlejšie oklepať a bojovať ďalej.
Výskumy potvrdzujú, že napriek tomu, že sa našim dcéram darí v akademickej oblasti viac ako synom, v práci sú menej sebavedomé, viac opatrné a zriedkavejšie sa nesúhlasne postavia autoritám, slabšie vyjednávajú o platových podmienkach, bez odporu prijímajú väčšiu záťaž.
Pripomínajme jej, že má svoju hodnotu
Dievčatká sú od narodenia tlačené do toho, aby boli vyzerali tak, ako nám denne servírujú médiá a obchodníci. Snažia sa prispôsobiť pokrivenému obrazu, ktorý im diktuje, koľko majú vážiť, akú veľkosť oblečenia majú mať, veľkosť prsníkov aj farbu vlasov. Odmietnuť sa podriadiť tomuto tlaku je celoživotnou výzvou pre ženy na celom svete.
Ak sa nám podarí naučiť dcéry, aby si nepripúšťali vonkajšie hodnotenie a aby mu neodvolili určovať ich hodnotu, dáme im slušný náskok v živote.
Naše dcéry potrebujú vedieť, že ich ľúbime bezpodmienečne.
Ak nebudú veriť vo svoju hodnotu, celý život sa budú usilovať o schválenie vonkajším prostredím.
Nič nezoberie odvahu žiť podľa seba viac, ako viera našich dcér, že musia dosiahnuť nejakú mieru úspechu, ktorú im stanovil niekto iný.
Ukážme jej vlastnú odvahu
Odvážne dcéry boli vychované odvážnymi matkami. Aj vaše malé dievčatko možno práve teraz nerozumie všetkému, čo mu vysvetľujete, ale veľmi dobre vás vidí. Nič ju nenaučí väčšej statočnosti ako to, čo má pred sebou. Jej oči sa na vás dívajú aj vo chvíli, keď si to nemyslíte.
Preto sa najprv pozrime na seba. Ja som sa podelila o vlastný príbeh odvahy, ktorú som mala v sebe ako 6 ročná. A priznávam, že časom som sa dostala do situácií, kedy som mlčala, hoci som mala hovoriť.
Zakaždým, keď sa konverzácia stočí nepríjemným spôsobom, keď dovolíme niekomu, aby sa k nám správal nepekne, keď neriskujeme, pretože sa bojíme zlyhania alebo si myslíme, že na našom názore nezáleží, premrháme jedinečnú príležitosť naučiť dcéru odvahe.
A poďakujme sa mladým učiteľkám, ktoré sú odvážne a vzorom pre naše dcéry.