Vedecká obec prináša množstvo výskumov, ktoré dokazujú, že argument: „spolu len kvôli deťom“, nie je najšťastnejším riešením partnerskej krízy.
Dnes máme k dispozícii množstvo rád o tom, ako si nájsť partnera, vybudovať kvalitný vzťah, položiť dobré základy novej rodine, prípadne opraviť to, čo sa vo vzťahu kazí. Mnohé z týchto odporúčaní vyplývajú z dlhoročných vedeckých výskumov a štúdií renomovaných profesorov, napríklad psychológov a terapeutov Johna Gottmana, Davida Schnarcha alebo Harville Hendrixa. Ich hlavný odkaz znie, že každý vzťah, pokiaľ ide správnym smerom a investujeme do neho dostatok úsilia, by mohol mať šancu na to, aby zafungoval.
Lenže niekedy, bez ohľadu na to, ako usilovne sa snažíme, napriek tomu, že na začiatku sme boli ideálnym párom, časom sa jeden druhému stratíme. Je to bolestné uvedomenie, umocnené pocitmi zlyhania.
Spolu kvôli deťom – kedy to funguje a kedy nie
Vzťah má, podľa odborníkov, dve základné dimenzie, rastie alebo sa jazví. Ak v ňom prevláda ubližovanie, emocionálnych jaziev neustále pribúda, nakoniec vzťah úplne ovládnu a zničia ho. Ak sú obe sily v rovnováhe, vo vzťahu sú obrovské pohyby, veľké výšky a strmé pády, u partnerov sa striedajú chvíle lásky a nenávisti. Takýto vzťah dokáže pretrvať, ale je natoľko vyčerpávajúci, že napokon, úplne vyšťavený, aj tak skončí. Keď vzťah zotrváva v jednej rovine, nestúpa ani neklesá, na prvý pohľad sa zdá, že je plný pokoja a harmónie a bez problémov funguje. Chýba mu však vzrušenie a energia, partneri fungujú ako roboti a zrejme už ani nevenujú pozornosť tomu, čo sa medzi nimi deje. Najšťastnejší sú tí z nás, ktorých vzťah sa neustále mení, rozvíja a posúva vpred. Títo ľudia zrejme nikdy nestratia záujem jeden o druhého.
Veď, nebolo až tak zle
Odísť zo vzťahu, kde nebolo týranie, alkohol, drogy, automaty a podobné zásadné dôvody na rozchod, kde sa „len“ necítime dobre, pretože vzťah nefunguje, často spoločnosť vníma negatívne. Akoby to nebol dôvod na rozvod. Pritom rozchod dvoch ľudí bez detí sa za rovnakých okolností zdá byť rozumným riešením dvoch inteligentných a vyzretých ľudí, ktorým to nefungovalo, porozprávali sa o svojich pocitoch a každý išiel inou cestou. Prípadne si ešte so sebou odniesli pár ponaučení do budúcich vzťahov.
Lenže keď sú vo vzťahu deti, zrazu sa tento istá dôvod javí sebecký a hlúpy. Veď to nebolo až také strašné, ani sa nebili, ani nepili, aj deti ľúbili. Faktom zostáva, že páry, ktoré majú deti sa snažia viac zachrániť svoj vzťah než tie bezdetné. Podľa odborníkov vnímajú, že pre deti je najlepšie zachovať fungujúcu rodinu ako bezpečné, stabilné a príjemné prostredie s oboma rodičmi. Lenže vzťah ale môže byť ničivý aj bez toho, aby v ňom bolo fyzické násilie.
Aký má význam zahodiť desať, pätnásť rokov svojho života len preto, aby sme nezničili deťom domov a rodinu?
Čakať a počítať dni, kým vyrastú a vydajú sa svojou cestou, aby sme sa potom nadýchli a začali konečne žiť? Čo z nás po tých rokoch zostane? Keď sme skrývali svoje pocity, rozpadávalo sa nám sebavedomie a každý večer plakali? Naozaj je toto riešenie najlepšie pre všetkých, nás i deti?
Deti vidia viac, než si myslíme
Psychológovia sa zhodujú v tom, že ak predstierame pred deťmi, že nemáme problémy, len zbytočne klameme sami seba. Deti vnímajú atmosféru doma veľmi citlivo a ľahko rozpoznajú zmenu tónu v hlase rodiča, vycítia aj hladinu jeho stresu. Keď sa pred nimi tvárime, že sa nič nedeje, začnú spochybňovať svoje pocity. Preto by sa rodičia nemali tváriť, že je všetko v poriadku, naopak, mali by sa úprimne a otvorene s deťmi porozprávať, ale vziať do úvahy ich vek a vyspelosť.
Pred tým, než definitívne hodíme flintu do žita by sme však mali skúsiť využiť odbornú pomoc. Existuje totiž mnoho príbehov so šťastným koncom. Dôležité je zamerať sa na to, čo potrebuje vzťah a deti. Ak sa však spolužitie nezlepší ani po odbornej pomoci, nie je zotrvávať spolu naďalej.
Čo chceme deťom svojím postojom ukázať? To, že vzťah, ktorý ako rodičia máme, je taký aký by sme chceli pre ne? Že je v poriadku správať sa k sebe navzájom takýmto spôsobom? Keď si raz povieme, že napriek všetkému zostávame spolu kvôli deťom, klameme sami seba. Nikdy nezostávame v nefungujúcich manželstvách preto, lebo veríme, že je to pre deti to najlepšie. Zostávame preto, lebo nechceme opustiť deti. Je to logické, ale nie správne. Takto hádžeme zodpovednosť za svoj nevydarený vzťah na plecia detí. Sme dospelí a mali by sme sa rozhodovať sami za seba, bez alibizmu, že sme niečo robili v prospech dieťaťa. Ak priznáme, že sme obetovali svoje šťastie pre šťastie dieťaťa, v skutočnosti robíme dieťa zodpovedné za utrpenie rodičov.
Zostať spolu kvôli deťom neradia ani vedci
Výskumy nám ponúkajú dve alternatívy, prvá je z krátkodobého hľadiska a tá sa prikláňa k možnosti áno, zostať spolu. Deťom prospieva, ak žijú s oboma navzájom sa milujúcimi rodičmi, ktorí ľúbia svoje deti a vychovávajú ich v bezpečnom rodinnom kruhu. Ak jeden z rodičov opúšťa domov a jeho odchodu nepredchádzalo zneužívanie, agresivita a konflikty, rozchod býva stresujúci a destabilizujúci.
Z dlhodobého hľadiska však nemusí mať rozvod negatívny dopad pre deti. Keď sa rodičia často hádajú a nedokážu sa zhodnúť v základných hodnotových otázkach, rozchod môže deťom priniesť závan čerstvého vzduchu, uvoľnenie napätia a pokiaľ sa dospelí rozídu rozumne, napriek dočasnej zmene rodinnej dynamiky z detí vyrastajú odolní a silní jedinci.
Podobne, ak uvažujete, či budú vaše deti schopné vybudovať si neskôr vlastné fungujúce rodiny, alebo ich o túto schopnosť pripravíte svojím rozvodom, nemusíte sa obávať. Suma sumárum, určite sa pokúste o fungovanie manželstva, ale nezostávajte v nešťastnom vzťahu len kvôli deťom. Dlhodobé výskumy totiž ukazujú problémy detí nasledujúce krátko po rozvode rodičov, ale väčšina prehrmí po roku, dvoch. Deti rozvedených rodičov vyrastú v prispôsobivých a odolných dospelých. Stačí, ak majú aspoň jedného milujúceho rodiča, ktorému na nich skutočne záleží. Namiesto toho, aby vídali zničeného otca a mamu, vidia pred sebou rodičov, ktorí sa rozhodli pre šťastie a naplnenie svojho života.
Ach chcete, aby deti rozvodom netrpeli, aspoň jeden z vás by mal:
- zabezpečiť, aby sa deti cítili bezpečne
- byť otvorený a prívetivý k deťom
- hovoriť o druhom rodičovi s rešpektom
- spolupracovať s druhým rodičom pri výchove detí
- mať jasné očakávania od detí
- podporovať samostatnosť detí
- učiť deti ako riešiť problémy
- udržať okolo detí široký okruh rodiny a známych
- vyhľadať v prípade potreby odbornú pomoc pre deti