Ak doma deti pomáhajú, budú v živote šťastnejšie

od martina
Naučte deti doma pomáhať, budú šťastnejšie

Väčšina rodičov chce, aby ich deti boli šťastné a úspešné. Sú to síce dve rozdielne veci, ale úzko súvisia, zo šťastných detí zvyčajne vyrastú úspešní dospelí. Nech deti doma pomáhajú a dosiahnu oboje.

Vedci sa zhodujú v tom, že šťastní sme vtedy, keď robíme niečo zmysluplné a okolie to oceňuje. V opačnom prípade sa cítime, akoby sme nikam nepatrili a vylúčenia sa ľudia boja najviac. Jednoducho potrebujeme byť potrební. Tento pocit môžeme dopriať už malým deťom.

Deti, ktoré doma pomáhajú, sú v živote úspešnejšie, rešpektovanejšie a dosahujú viac. Ak niekomu pomôžeme, staráme sa o neho, budujeme s ním vzťah a prehlbujeme jeho kvalitu. Vďaka tomu pomáhame aj sebe, získavame pocit pokory, vlastnej hodnoty a spokojnosti so sebou, čím predchádzame napríklad depresiám. Kvalitné a bohaté vzťahy zase vedú k vyššej produktivite a väčšej kreativite. Pomoc iným z nás robí milých, prívetivých a obľúbených ľudí, čo upevňuje náš pocit šťastia.

Už Darwin tvrdil, že zvíťazí ten kmeň, v ktorom si ľudia budú pomáhať. Preto by sme sa ako rodičia nemali sústrediť na to, aby dieťa nosilo zo školy jednotky alebo bolo najrýchlejšie v triede. Mali by sme sa zamerať na to, aké je, ako sa správa k iným a akým človekom sa raz stane. Ak naučíme deti byť dobrými, budú aj úspešné.

Deti sa rodia s túžbou pomáhať

Vedci tvrdia, že deti chcú pomáhať prirodzene. Nepomáhajú preto, aby sme ich pochválili alebo odmenili. Aký majú teda dôvod na pomoc sa pokúsili odhaliť vedci z nemeckého Max Planck Inštitútu pre evolučnú antropológiu. Vo svojej štúdii pozorovali dvojročné deti, ktoré rozdelili do 3 skupín. V rámci pokusu dospelý pustil na zem nejaký predmet (napríklad kriedu) a všetky deti to videli. Dospelý sa tváril, že predmet nedokáže zdvihnúť.

Prvá skupina detí mohla zasiahnuť a dospelému pomôcť. Deťom v druhej skupine zabránili pomôcť rodičia. Tretia skupina detí sa dívala na to, ako vedcovi pomôže iný dospelý. Aby vedci zistili, či je deťom ľúto nešikovného dospelého, sledovali ich zreničky predtým a potom, ako dospelému krieda spadla. Už dávnejšie vedecké výskumy dokázali, že ak sa nám rozšíria zrenice znamená to, že nás niečo znepokojilo. Vedci teda predpokladali, že deťom sa zreničky rozšíria, keď uvidia, že niekto potrebuje pomoc a zúžia, keď budú môcť dotyčnému pomôcť.  Nevedeli však, či sa deťom zreničky zúžia, keď uvidia, ako niekto iný pomohol nešikovnému vedcovi.

Deti pomáhajú spontánne

Výsledky štúdie preukázali, že detské zreničky sa skutočne rozšírili hneď ako deti zbadali, že vedec potrebuje pomoc. Bol to jasný znak, že s ním súcitia. Navyše, 10 z 12 detí, ktoré mohlo dospelému pomôcť, tak aj urobilo. Súcit detí sa v prípade, že dospelému nemohli pomôcť a ani nikto iný mu nepomohol, dokonca zdvojnásobil. Ich miera znepokojenia sa znížila v treťom prípade, keď videli, že niekto vedcovi pomohol.

Závery štúdie sú jasné. Vedci tvrdia, že malé deti pomáhajú preto, lebo niekto pomoc potrebuje, nie preto, aby získali odmenu alebo pochvalu. Ak by deťom záležalo na tom, aby urobili na dospelých dobrý dojem, mali by rozšírené zreničky aj keď sa dívali na pomoc od niekoho iného. Namiesto toho však preukázali úprimný súcit niekomu, kto pomoc potreboval a uľavilo sa im hneď ako vedcovi niekto pomohol bez ohľadu na to, kto to bol, dieťa či iný dospelý. Iste, vedci pripúšťajú, že neskôr, keď si deti osvoja naše sociálne normy, im už bude záležať na tom, ako ich vníma okolie. Malé deti pomáhajú vďaka skutočnému záujmu o niekoho v núdzi.

Aj batoľatá rozumejú, že niekto potrebuje pomôcť

Podobné výsledky priniesol aj ďalší výskum z dielne tých istých vedcov. Zamerali sa na ešte menšie deti, ktoré mali 18 mesiacov a tiež na mladých šimpanzov, ktorých vychovali ľudia. Rozdelili deti na dve skupiny, s prvou prebiehal pokus a druhá bola kontrolná. Vystavili deti 10 rôznym situáciám, kedy vedec potreboval pomoc. Napríklad vedcovi spadla spinka a on pohybom naznačil, že potrebuje pomoc zdvihnúť ju. V kontrolnej skupine detí však nenaznačil, že si bez pomoci neporadí. Takmer každé batoľa pomohlo dospelému aspoň v jednom z pokusov. Urobili tak spontánne, ihneď a nečakali pochvalu ani odmenu. Vedcom sa tak podarilo preukázať, že už aj úplne malé deti dokážu rozoznať, keď niekto potrebuje pomoc. Prekvapením bolo aj podobné správanie šimpanzov. Tí tiež ochotne pomáhali, ale len v určitých prípadoch. Zdá sa, že k schopnosti  nezištnej pomoci ich priviedla práve výchova ľuďmi.

Dnes máme mnoho dôkazov o tom, že ľudia spolupracujú navzájom a pomáhajú si tak, ako to nerobí žiaden iný živočíšny druh.

Tento pokus je dôkazom, že aj veľmi malé deti majú prirodzený sklon pomáhať ostatným pri riešení problémov.

Ako naučiť deti pomáhať

Choďte príkladom

Deti nevychovávame tým, čo im hovoríme, ale tým, čo vidia. Ak sú svedkami našej pomoci, tiež sú ochotné viac pomáhať. Aktívne preto vyhľadávajme príležitosť na pomoc iným a ak nás niekto o pomoc požiada, snažme sa mu vyhovieť.

Berte pomoc ako samozrejmosť

Naučte deti, že od nich pomoc očakávate. Mali by vedieť, že pomáhať iným jednou z vašich rodinných hodnôt. Keď napríklad prídete z obchodu, deti by nemali odbehnúť do svojej izby, ale pomôcť vyložiť nákup. Je to jedlo pre celú rodinu, preto je dôležité, aby sa na jeho odložení zúčastnili všetci.

Podporujte ich v pomáhaní

Cielene požiadajte deti, aby pomohli svojim súrodencom. Keď si budú navzájom pomáhať, zlepšia sa ich vzťahy a budú spolu vychádzať. Ak uvidíte deti ako si pomáhajú, ukážte im, že sa vám to páči a ich pomoc oceňujete. Spýtajte sa ako sa cítia, keď vedia že inému pomohli.

Dajte deťom úlohy

Povinnosti naučia deti pomáhať bez toho, aby sa sťažovali a robiť činnosti, ktoré si domácnosť vyžaduje. Navyše mnoho vedeckých štúdií preukázalo, že ak majú deti povinnosti, vyrastajú z nich šťastní, spokojní a sebestační dospelí. Cítia sa schopné, že dokážu urobiť to, o čo ich dospelý požiadal, či už ide o upratanie hračiek, vysávanie alebo umytie riadu. Ak deti doma pomáhajú, cítia, že sú súčasťou tímu. Menším deťom stačí, ak si po sebe upracú hračky a odložia taniere keď dojedli, väčšie deti dokážu odložiť topánky, ruksaky, umyť okná, vysypať smeti. Čím sú deti väčšie, tým viac povinností zvládnu.

Čo si myslíte

* Použitím tohto formulára súhlasíte s uložením a spracovaním vašich údajov na tejto webovej stránke.

Mohlo by sa vám páčiť