Dovolenka sa konečne blíži. Neviem sa dočkať, lebo potrebujem už vypadnúť z mesta. Pôjdeme na road trip do Talianska. Mladá má rada víno, ja futbal. Toskánsko je pre nás ideálna voľba. Dovolenka má aj negatívny dopad. Všetci niekam idú, a tak tlačia, aby sa termíny presúvali o týždeň, dva dopredu. Každý je nervózny. Starý (môj šéf) stojí vedľa mňa, podupkáva nohou a netrpezlivo vyštekne: „No, musíte to dokončiť teraz hneď, okamžite, pretože klient v tejto sekunde vypína telefón a nastupuje do lietadla na Bora Bora. Jeho dovolenka začína. Už je pred gateom a máme posledné sekundy na to, aby nám to schválil.“
Zložím si slúchadlá, prevrátim očami, cuknem a zareagujem: „Mali poslať normálne podklady a mali ich hlavne poslať v termíne. Sorry jako.“
Starý vidí, že to so mnou nijak nepohlo, tak pridáva:
Prosím vás, to sa nedalo. Poslali to na obed. Volal som s GENERÁLNYM riaditeľom sekcie najväčších nadnárodných odberateľov, práve sedel s GENERÁLNYM tajomníkom ministerstva Európy na pracovnom rokovaní na obede v najdrahšej michelinskej reštaurácii v Čechách a jedol špeciálne hľuzovkové pyré za osem tisíc eur. Nemohol vôbec hovoriť, ale keď videl, že som to ja, musel sa ospravedlniť z obeda a vyjsť na chvíľu von. Porušil všetky nariadenia diplomatickej etikety a to len kvôli tomuto.
Túto neuveriteľnú storku a jej podobné počúvam takmer každý deň, keď sa mi starý snaží povedať, aby som ja makal kvôli neschopnosti iného. Údel grafikov, zachraňovať všetko a všetkých na poslednú chvíľu.
SA NA TO MÔŽEM, IDEM NA OBED
Zadíval som sa na starého, bol v tvári celý červený, tepna na krku mu viditeľne pulzovala, zreničky rozšírené, oči vypúlené. Keby bol v komixe, asi by si ešte trhal vlasy, tie, čo mu zostali po oboch stranách hlavy, lebo temeno má už úplne holé. Priam vyzýval k zábave. Prižmúril som oči, vzdychol som a postavil sa. Spýtavo sa na mňa pozrel. „Idem na obed,“ sucho som prehodil a pokojne odkráčal. Jedna z mojich najväčších zábav v živote je sledovať reakcie ľudí. A keď žiadne nevidím, snažím sa ich vyvolať. Podľa mladej som sa minul povolaním, mal som byť herec. Chcel som starého vidieť, ale ani som nemusel, vedel som presne, ako sa tvári. A aj to, že keď sa vrátim, už v práci nebude a keď zalomím podklady zajtra, stále sa budú schvaľovať tri, štyri dni minimálne. Lebo to, čo najviac horí a čo musím urgentne urobiť, to má v schvaľovačke vždy čas. Najmä vtedy, keď druhá strana pri krátení textu váha, či nahradiť slovo „purpurový“ slovom „fialový“, keďže im to ušetrí dva znaky.
Na obedy chodím rád. Máme tu v Dúbravke vychýrenú reštiku Strom, robí v nej obrovský kuchár Laco, ktorý bol pred tým v Leopoldove. Má na krku kerku so slovom „Jakuza“ a pozná ho celá štvrť nielen kvôli pobytu v base, ale je známy aj tým, že si rád prisadne k hosťom, rozkročí si nohy doširoka a nadáva na život. Dozviete sa všeličo, ak vás neodradia jeho šedé zapáchajúce tepláky, ktoré majú uprostred medzi nohami obrovskú dieru, takže keď sedí, je mu vidieť všetko. Aj nádobíčko. A nie, nie je to tak slušný podnik, aby ho niekto vyzval na zmenu v sedení. Vlastne sa mu nikto ešte neodvážil nič povedať, tí noví, ktorí sem prichádzajú na menučko sú zvyčajne v šoku a štamgasti sú zvyknutí na všeličo. Aj na to, že Laco dokáže z jedného bujónu uvariť polievku pre sto ľudí.
PIN MÁ ŠTYRI ČÍSLA
Hneď vedľa reštaurácie je piváreň, tiež taká tá piata cenová skupina. Majú otvorené od rána a štamgasti tam bežne postávajú ešte pred smenou a dávajú si na guráž. Aj teraz. Jožo a Boďo sa neistým krokom, opierajúc jeden o druhého, vybrali k bankomatu. Jožo strká dnu kartu, hrubým čiernym prstom ťuká čísla, stláča gombíky. Žmurká na bankomat, aj na Boďa, s prísľubom, že bude aj do druhej nohy. Ale bankomat mlčí. Žiadne peniaze nevydá.
„Čo si tam dal? Aké číslo?“
„Veď moje. 0905167890.“
„Si chuj? To má byť kratšie,“ zapotáca sa Fero a dodá: „To je menej čísiel. Štyri len. Iba štyri.“
„Jáj, tak dám 0905.“
„Tak daj.“
Dal. A zase nič.
„Nefunguje.“
„Kurva,“ uzavrie Fero a kukajú sa na seba. Potom sa rozosmejú a odpotácajú sa naspäť. Dostanú aj na sekeru.
Tento miestny kolorit mi na dovolenke bude chýbať. Ale inak už asi nič. Idem dorobiť veci, nech môžem ísť domov s prázdnou hlavou. Dostal som chuť na pivo. Dovolenka sa blíži, neviem sa dočkať, ako budem o pár dní sedieť v aute a obiehať ma budú draci na Alfách. A dávať si budem brutálne silnú mini kávu s croissantom s nejakým Antoniom a Frančeskom, ktorí budú ako lastovičky sedieť vedľa seba ráno na pumpe, sŕkať tú nadupanú mini kávu a gestami, pri ktorých spájajú palce s ukazovákmi niečo vysvetľovať. Budem počúvať: „Kapito, amiko?,“ a bude mi krásne.