Niekedy sa zdá, že ani najkrajšia hračka nedokáže primäť malého školáka k plneniu si povinností. Chýba totiž vnútorná motivácia.
Na začiatku školského roka počas online stretnutia rodičov sa pani učiteľka dotkla hodnotenia detí. Oznámila nám, že ich nebude hodnotiť klasickým známkovaním od 1 do 5, ale podľa toho, či výkon dieťaťa zodpovedá jeho štandardu, dalo si výnimočne záležať alebo zadanie odfláklo. Inými slovami, keď jednotkárka Anička úlohu spracuje slušne, ale vzhľadom na svoje možnosti by to dokázala ešte lepšie, môže skončiť s horšou známkou. Naopak, v prípade, že si neposedný Janko napokon sadne, zamyslí a vypracuje zadanie najlepšie ako vie, dostane lepšie hodnotenie. Zdá sa, že pre pani učiteľku je dôležitá vnútorná motivácia, ktorá pomáha dieťaťu podať najlepší výkon.
Pozrela som sa na spracovanie svojej poslednej pracovnej úlohy a uvedomila si, že ho síce okolie prijalo s nadšením, ale vnútri som cítila, že by som dokázala dať ešte viac. Posunúť to celé ešte o level vyššie. Pravou je, že mi vnútorná motivácia chýbala.
Vonkajšia a vnútorná motivácia fungujú rozdielne
Vedci sa dlhodobo zaoberajú faktormi, ktoré nás motivujú na ceste k dosiahnutiu cieľa a ponúkajú niekoľko riešení. Dnes máme k dispozícii množstvo dát, o ktoré sa vieme oprieť. Psychológovia rozdeľujú naše úmysly na vonkajšiu alebo vnútornú motiváciu, podľa toho, či vychádza z nás alebo nás motivujú externé faktory, najčastejšie odmeny. Každý typ motivácie má iný vplyv na správanie jednotlivca a schopnosť dosiahnuť cieľ.
Pôsobenie vonkajšej motivácie cítime, ak chceme niečo vykonať, pretože očakávame odmenu alebo sa chceme vyhnúť trestu. Nerobíme to preto, lebo sa nám daná aktivita páči. Naopak, vnútorná motivácia je, keď je daná činnosť samotná pre nás odmenou. Príkladom môže byť čítanie knihy, pretože sa potrebujeme pripraviť na test vs. čítanie knihy, lebo nás baví príbeh. U detí napríklad učenie sa v honbe za dobrou známkou a učenie sa, pretože predmet je pre ne naozaj zaujímavý. Každý typ motivácie na nás vplýva rozdielne.
Vedci sa v štúdii z roku 2008 zamerali na malé, 20 mesačné deti, aby zistili, ako tieto dve formy motivácie na seba pôsobia. Výsledok bol veľmi zaujímavý. Deti sa hrali s hračkou, ktorá ich zaujala a vybrali si ju, mali teda vnútornú motiváciu k hre. Potom im však vedci dali odmenu ako externý motivátor a deti prestávali mať o hračku záujem. Neplatí však, že vonkajšia motivácia je zlá, v niektorých prípadoch môže byť prínosná. Napríklad, ak potrebujeme dokončiť zadanie, ktoré nás veľmi nebaví, aby sme sa naučili niečo nové, aby sme získali spätnú väzbu a ocenenie doterajšieho výkonu.
Vnútorná motivácia u detí – ako ju podporiť
Jeden z najznámejších tipov týkajúcich sa motivácie, je vizualizácia. Je príjemné predstavovať si úspech, emócie, pocity pri jeho dosiahnutí. Lenže vedci tvrdia, že vizualizáciou môžeme dosiahnuť aj presný opak. Podľa odborníkov si síce dokážeme predstaviť radosť v cieli, horšie je to s námahou, ktorú musíme na dosiahnutie úspechu vynaložiť. Ružové fantázie o budúcnosti sa často spájajú so zlyhaním a neúspechom a zbytočne nás oberajú o energiu.
Preto by sme si mali radšej predstavovať jednotlivé postupné kroky, ktoré nás k úspechu dovedú. Uvedomiť si, akým výzvam budeme musieť čeliť, na ktoré z nich budeme musieť sústrediť viac energie a vyžiadajú si viac času. Ak budeme plánovať vopred, budeme lepšie pripravení na výzvy, čo nás po ceste stretnú. Práve plánovanie a rozdelenie jednotlivých krokov na menšie aktivity môže deťom pomôcť, ak majú zdolať veľkú výzvu. Ona sama nemusí byť problém, problém môže byť, že dieťa jednoducho nevidí svetlo na konci tunela. Preto sa radšej do úlohy ani nepustí.
Sledujte, čo deti zaujíma
Ďalším príkladom ako podnietiť záujem detí je nadviazať na to, čo ich baví. Doprajte deťom čo najviac možností spoznať, čo ich baví a pozrite sa na ich nadšenie ako na východiskovú pozíciu. Niekedy dieťa ešte ani nepozná chuť nadšenia z niečoho, čo by ho mohlo zásadne osloviť. Ak vaše dieťa baví hudba, ale zatiaľ nemalo príležitosť ju spoznať bližšie, možno sa nikdy nestane svetoznámym klaviristom, husľovým virtuózom alebo spevákom.
Sledujte záujmy detí pozorne. Nesústreďte sa len na školské krúžky, pozrite sa aj na fungovanie komunity, možno práve tam čaká príležitosť. Keď sa váš syn či dcéra nadšene zaujíma o dinosaury, doneste mu zábavné i encyklopedické knihy o dinosauroch, zoberte ho/ju do dino parkov, prírodovedných múzeí. Podobne, ak deti láka veda, na youtube je množstvo krásnych a jednoduchých pokusov pre deti rôzneho veku. Navyše môžete si ich vyskúšať doma. Ak dovolíte deťom skúmať, čo ich baví, pomôžete im uchovať si lásku k učeniu po celý život.
Motivácia sa nemusí nutne spájať so školou
Deti niekedy nedokážu nájsť motiváciu, pretože nevidia súvislosť medzi svojimi školskými povinnosťami a cieľom, resp. záujmami. Ak chce byť vaše dieťa napríklad kozmonautom, malo by vedieť, že sa musí učiť matematiku, pretože ju bude v práci využívať. Ak túži byť lekárom či lekárkou, bude potrebovať chémiu.
Problém je, že deti sa väčšinou sústredia na blízku budúcnosť, nedokážu vnímať cieľ z dlhodobého hľadiska. Preto je kľúčové rozdeliť si cestu na niekoľko častí. A veľký ciel na konci na menej ľahšie zvládnuteľných cieľov po ceste. Dôležité je pamätať, že ak chceme, aby u dieťaťa fungovala vnútorná motivácia, aj tieto menšie ciele by si malo stanoviť samo. Možno bude potrebovať pomôcť s určením dňa, do kedy má mať hotové veci, možno aj s plánom ako na to. Ale dieťa by malo byť tou osobou, ktorá bude jednotlivé kroky robiť a o celom projekte uvažovať.
Keď sa zaoberáme motiváciou, často ju spájame so školou. Lenže deti často motivuje dosiahnutie cieľov, ktoré so školou vôbec nesúvisia. Napríklad vyliezť na strom, napísať poviedku alebo vytvoriť počítačovú hru.